Ako realizovať pomník v súčasnom umení?

Autor: Pamätník ľudovej architektúry | 23.5.2012 o 17:05 | (upravené 23.5.2012 o 17:15) Karma článku: 3,28 | Prečítané:  610x

Každý nový pomník vo mne vyvoláva pocit márnosti, ba až zdesenia - Preboha, ako to bude vyzerať? -, a po získaní odstupu sa rad radom vynárajú otázky typu: Čo je hodné našej pamäti? Ako sa stáva udalosť historickou udalosťou, osoba významnou osobnosťou a ľudský produkt pomníkom? Ale načo vôbec stavať pomníky? Nie je to aktivita vlastná obdobiu národného obrodenia a umenia akademizmu, historizmu a eklektiky? Nie je to mrhanie mramorom, bronzom a peniazmi? Nie je to prejav novodobého nenasýteného nacionalizmu, snahy jednotlivcov o vlastný pomník?

Historická pamäť je v prvom rade kolektívna, skúsenosť a tradícia vlastného spoločenstva ovplyvňuje naše myslenie, naše úsudky, selekciu toho čo sa stáva hodným pre pamätník. V prvom rade sú to významné historické míľniky národa a štátu, osobnosti verejného, umeleckého, vedeckého a športového života a hmotné pamiatky histórie, ale aj nehmotné hodnoty kultúry národa. Zakaždým sa zaklíname formulou o uchovávaní národného kultúrneho dedičstva, každý krok smerujúci k monumentu niečoho je definovaný, ako akt zachovávania národnej či spoločnej  identity, zveľaďovania národnej kultúry. Teda pomník by sa mal stať miestom fixovania pamäti niečoho minulého. Vďaka pražskému rodákovi a vynikajúcemu sociológovi Ernstovi Gellnerovi už niekoľko desaťročí vieme, že skutočným - avšak nepriznaným - zámerom každého monumentu nie je znehybniť kultúrne hodnoty, národnú identitu, ale naopak vytvoriť novú národnú identitu a  kultúru, novú kultúru spomínania, čo má za následok aj nové, resp. prehodnotené a redefinované kulty osôb, historických udalostí.

Naša história 20. storočia nám zabránila, aby sme sa po roku 1989 vyhli novej agórafóbii. Popri pozitívnom vyrovnaní sa s vlastnou národnou minulosťou sa v plnej miere preukázalo, že zakazovanie a zamlčovanie dejín komunistickým režimom má závažné sociálne a politické následky, vedúce k spoločenským traumám. Tie sa naplno odhalili po roku 1989 aj vo verejnom priestore, u nás ako aj v okolitých krajinách bývalého východného bloku. Odvtedy vznikajú pochybné kulty historických osobností (pre Slovákov: Tiso, Hlinka, Ďurčanský a Husák; pre Maďarov: Horthy, Wass, Tisza a Esterházy; pre Čechov: Beneš, Hácha, atď.) alebo kulty falošnej glorifikácie vlastnej histórie (napr. rok 1956 v prípade Maďarov na Slovensku). Nie náhodou sa tieto kulty objavujú vo verejnom priestore vo výtvarnej podobe, ktorá skôr dehonestuje predmetnú osobu, či historickú udalosť. Šťastie majú skôr historické osobnosti takmer zabudnuté, ktoré sa vďaka novému spoločensko-politickému kontextu stávajú akceptovateľnými, ako napríklad maršal Radetzky, ktorého pomník sa môže opäť vrátiť na verejný priestor v Prahe.

292669_3645179698276_1537892878_3156622_527484044_n.jpg

Z aspektu súčasného umenia je monument anachronizmom, prejavom oficiálneho umenia 19. storočia. V našom stredoeurópskom regióne sa táto záťaž znásobuje aj oficiálnym umením socialistického realizmu či angažovanou tvorbou obdobia normalizácie. A novodobá agórafóbia nás presviedča o tom, že verejný priestor je aj dnes miestom prejavu mocenských pozícií. Ak pre súčasné umenie je pamätník prejavom skanzenu umenia, potom ako sa dá previesť skanzen do monumentu? Ak je pre súčasné umenie monument prejavom tradičného výtvarného umenia, potom akým spôsobom sa dá realizovať pomník v duchu súčasného umenia? Je možné prepojiť public art súčasného umenia s monumentom?

Práve projekt Tomáša Džadoňa Pamätník ľudovej architektúry si kladie za cieľ túto neuveriteľne ťažkú úlohu, realizovať novodobý pomník slovenskej ľudovej architektúry-kultúry v jazyku súčasného umenia, t.j. public artu. Už public art a monument (v našom ponímaní) si odporujú, rovnako aj rurálnosť drevenice a modernita sídliska, ako aj ľudová kultúra a tzv. vysoké umenie. Do disharmónie sa zapája aj absentujúci konsenzus v téme umenia vo verejnom priestore. Tatranská drevenica premiestnená a udomácnená v Košicich má svoj konceptuálny význam, spája ľudovú tradíciu a urbánnu, mestskú kultúru jedného z najvýznamnejších miest Uhorska, Československa a Slovenska. Spája zanikajúcu umeleckú a umelecko-remeselnú tradíciu národnej architektúry s novodobou ľudovou architektúrou, kultúrou paneláku. Je symbolickým prepojením tradície dvoch generácií, dvoch kultúr a dvoch svetov, ktoré však nemusí byť zákonite fixovaním minulosti, či niečoho historicky zaniknutého. Práve prvky súčasného umenia - public artu - poskytujú príležitosť realizovať pomník národnej tradície, národnej kultúry s vizuálnym jazykom súčasnosti. Je to otvorený projekt, nakoniec každé dielo vo verejnom priestore má svoj osud.  V tomto prípade už samotná voľba výtvarníkom, že podstavcom pomníka bude panelák obývaný rodinami Košičanov, otvára rad ďalších možností na intervencie do realizovaného pomníka. Z dôvodu, že samotná pamäť, ako aj pomník majú silný sociálny kontext, viem si predstaviť sociologicky orientovaný projekt ďalšieho výtvarníka, ktorý vykoná sondu sociálnej exklúzie a inklúzie na rôzne aspekty spolužitia medzi obyvateľmi paneláku. Viem si predstaviť aj oslovenie českej výtvarníčky Kateŕiny Šedej na participáciu v tomto projekte. Samozrejme okruh ďalších autorov je absolútne otvorený.

V konečnom dôsledku výber košického panelákového sídliska je originálny, ďalšie významové konotácie s ulicou Antona Jaszuscha, ktorá je jednou z možných lokalít umiestnenia, či so sídliskom Dargovských hrdinov považujem za sekundárne. Dôležitá je ambícia vytvoriť pomník prostriedkami súčasného umenia a tak prepojiť tradíciu so súčasnou vizuálnou kultúrou našich miest. Áno, opäť sa potvrdzujú slová Ernsta Gellnera, že cieľom nie je zachovať a chrániť niečo, ale vytvoriť novú kultúru, v tomto prípade v umení vo verejnom priestore, avšak s tým rozdielom, že zo strany Tomáša Džadoňa je táto snaha priznaná a evidentná.

 

Gábor Hushegyi, historik a teoretik umenia

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?